Čo si mám myslieť o slovenskom zdravotníctve?

Autor: Miriam Lapuníková | 28.2.2018 o 9:48 | Karma článku: 8,18 | Prečítané:  3199x

Tento príbeh dodáva jedným dúškom očiam plač a druhým vnáša do tela životnú energiu. Volám sa Miriam Lapuníková a som hrdá na to, že môžem pracovať pre Rooseveltovu nemocnicu.

Všetci, aj my na Slovensku, žijeme v dobe, ktorá sa vplyvom technológií extrémne zrýchľuje a tak dajako prirodzene sa nevieme pristaviť a povedať si, kde sú naše priority, na čom v skutočnosti záleží, a kam chceme našu spoločnosť smerovať. Prečo sa do popredia dostávajú populisti, pri ktorých práci „účel svätí prostriedky“, mladí blogeri, ktorí reálne vnímajú len svoju existenciu v tejto chvíli a ľudia ktorí si svoju dušu vylievajú príspevkami na sociálnych sieťach pod rúškom anonymity s podtextom hejtera prezentujúc svoje vlastné ego. Je toto to, čo naozaj chceme? Je takáto spoločnosť tá, ktorú chceme o niekoľko rokov odovzdať našim deťom?

A toto všetko sa reálne odzrkadľuje v postojoch mienkotvorných médií k „slovenskému zdravotníctvu“. Prosím, zastavte sa všetci na chvíľu a dovoľte mi, aby som Vám rozpovedala krátky príbeh z konca januára tohto roka a ukázala Vám, v čom  spočíva excelentnosť slovenského zdravotníctva a nie špina, ktorú sa mnohí snažia natrieť na poskytovanie zdravotnej starostlivosti pod značkou vlastnej senzácie.

Tento príbeh dodáva jedným dúškom očiam plač a druhým vnáša do tela životnú energiu.

Transplantácie sa v chirurgii považujú za vrchol excelentnosti. Zdravotnícke zariadenie, ktoré je schopné poskytovať takúto zdravotnú starostlivosť, musí mať absolútne dokonale zvládnutú logistiku všetkých procesov a čo je dôležitejšie, obetavý personál, v mnohých prípadoch uprednostňujúci poslanie zdravotníka pred osobným životom, aj vlastnou rodinou. V tom istom čase, na tom istom mieste sa pri záchrane ľudského života stretáva práca hepatológa, nefrológa, kardiológa, intenzivistu, chirurga, hematológa, inštrumentárok, koordinátorov transplantu, laborantov v krvnej banke, laboratórnych diagnostikov, šoférov sanitiek, pilotov helikoptér a áno, aj  sanitárov a upratovačiek.

Začalo sa to v stredu 31.1. 2018. Malé, šesťročné dieťa s ťažkým úrazom hlavy,  pomaly opúšťalo náš svet v Detskej fakultnej nemocnici. Jeho rodičia urobili neskutočne ťažké, ale prekrásne rozhodnutie. Dali súhlas, aby orgány ich dieťatka boli odobrané a snáď mohli pomôcť iným....

„OBLIČKY, PEČEŇ, SRDCE“, orgány, ktoré zachraňujú ľudské životy.

Na druhej strane zúfalý, 34 ročný človek (matka/otec rodiny), čakajúci na spásu v podobe transplantácie pečene a ďalší dvaja 38  a 62 roční čakajúci na transplantáciu obličky. V rámci aktivít Národnej transplantačnej organizácie bolo srdce ponúknuté pre príjemcu na Slovensku. Žiaľ žiadny u nás nebol vhodný. Hľadanie pokračovalo ďalej. Ani v Čechách sa nenašiel príjemca. V rámci Eurotransplantu sa ozval tím z francúzskeho Lyonu.

„Majú malé dieťa, čo čaká na srdce ako poslednú šancu na život“.

Tím našich koordinátorov mal neľahkú prácu. Bolo potrebné kontaktovať letisko Sliač, zaistiť detaily, ktoré boli nevyhnutné pre úspešný prílet francúzskeho tímu. Pre lepšiu predstavu, aj na otázku aký letecký benzín je na Sliači  k dispozícii, musel nájsť náš tím okamžitú odpoveď.

Prvý  tím v Rooseveltovej nemocnici začal s odberom orgánov vo štvrtok o 13:00 hodine. Následne sa ale ozvali Francúzi, že priletia o 4 hodiny neskôr, ako sa plánovalo. Všetky činnosti museli byť pozastavené, všetci ľudia museli ostať čakať v nemocnici. Odber pokračoval, až keď šťastne dorazili francúzski lekári, cca o 19:00. Oni odobrali srdce, naši lekári pečeň a obličky.

Transplantácia pečene sa začala o cca 22:00 hodine. Druhý tím  pripravil transplantát – pečeň. Následne mohla začať samotná transplantácia. Operácia išla dobre, ale ku koncu začala trombotizovať  pečeňová tepna. Pečeň  od maloletého darcu je náchylná na takéto komplikácie, pretože  má veľmi jemné štruktúry a teda aj cievy. Takáto komplikácia je ale pri transplantácii pečene smrteľná. Operácia sa skončila o 2:00 hod s tým, že jediná možnosť záchrany pacienta je opäť hľadať ďalšieho darcu. Bola vyhlásená urgentná situácia, tzv. urgentná retransplantácia.... Podarí sa to?

V tú istú stredu sa našiel aj ďalší darca, tentokrát z Brezna. Mladý pacient so smrťou mozgu po hydrocefale, prevezený do DFNsP. Odber bol plánovaný na štvrtok a na transplantáciu sme už pripravovali potenciálneho príjemcu. Ukázalo sa, že pečeň bola vhodná aj pre pacienta čakajúceho na retransplantáciu. Nemalo zmysel ďalej čakať. Druhý tím sa pustil do práce. Odber sa začal o 5:00 hodine ráno a skončil o 7:00. Ostatní kolegovia prichádzali do práce, aby pre nich začal nový deň. Niektorí s ironickým podtónom konštatovali, že už im „nadobro šibe“ (vidíte, všetci sme len ľudia s ľudskými vlastnosťami, jedni zanietení pre poslanie, iní chodiaci do práce). Nasledovala retransplantácia, začala sa o 8:30. Bola vybratá prvá pečeň a transplantovaná druhá. Operácia prebiehala bez komplikácií a bola ukončená  „asi o 10:30“ vraví hlavný operatér, „už sa presne nepamätám, lebo čas pre mňa nebol dôležitý“.

Lekári z prvého tímu prišli ráno do práce a hneď začali transplantovať obličky. Prvú 2.2.2018 v dopoludňajších hodinách a druhú v ten istý deň večer.

Výsledok týchto pretekov o život vidíme už dnes. Pacient po transplantácii pečene sa  má dobre. Z Lyonu prišla správa, že transplantácia srdca sa podarila. Dvaja ľudia s transplantovanými obličkami majú výrazne zvýšenú kvalitu života.

Takáto bola naša 200-stá transplantácia pečene. Preverila schopnosti aj výdrž všetkých členov transplantačného tímu Rooseveltovej nemocnice, ktorí toho času ako jediní zastrešujú túto službu pre celé Slovensko.

Na záver by som nás všetkých chcela požiadať, aby sme si vážili prácu všetkých, ktorí berú svoju prácu zodpovedne a starajú sa o naše zdravie. Pretože pozor,  ako pacienti máme všetci okrem svojich práv aj svoje povinnosti, voči sebe samému  ako aj spoločnosti ako takej.

Ja môžem a chcem povedať v mene všetkých len jedno veľké „ďakujem“ za ich excelentnú prácu. Áno, som hrdá, že pracujem pre Rooseveltovu nemocnicu, pretože u nás stále pracujú odhodlané a oduševnené tímy odborníkov.

Volám sa Miriam Lapuníková a som hrdá na to, že môžem pracovať pre Rooseveltovu nemocnicu.

http://bystrica.dnes24.sk/klobuk-dole-pred-odbornikmi-z-rooseveltky-transplantaciou-pecene-zachranili-uz-200-zivotov-292509

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Majú svoje roky, no lietajú po svete a na peniaze sa nesťažujú

Štúdia o päťdesiatnikoch a šesťdesiatnikoch u nás búra predsudky.


Už ste čítali?